Choď na obsah Choď na menu
 


Van Gogh & Gauguin (r.1888)

 

Rok 1888 bol práve ten, v ktorom si Vincent po ostrom konflikte s priateľom Gauguinom odrezal časť ušného boltca a zaniesol ho do miestneho nevestinca. Stalo sa tak presne na Vianoce v noci 23. decembra…
Pri tejto príležitosti chcem zdôrazniť, že Vincent nebol blázon! Netrpel schizofréniou ani inou poruchou osobnosti. Mával depresie, bol introvert, ale to ešte z nikoho psychiatrického pacienta nerobí. Trpel metabolickým ochorením, porfýriou, pri ktorom pečeň nedokáže spracovať určité látky a tie sa ako škodliviny, porfyríny, dostávajú do krvi. Zapríčiňujú silné bolesti, ktoré sa dostavujú v podobe záchvatov. Zriedka sa môžu vyskytnúť aj halucinácie. Vincent si svoj stav nevedome zhoršoval zlou životosprávou, najmä pitím absintu. V každom prípade, osudnú noc bol pri plnom vedomí. To, že sa uchýlil k tak radikálne činu malo svoj dôvod. Aký? Doposiaľ nevyslovil nik nahlas. Historici a teoretici umenia sa odvolávajú len na ústrižok z novín, ktorý Vincent predhodil pred Gauguina, keď chcel definitívne odísť z Arles. Stálo tam: „Vrah unikol!“
Ale pekne po poriadku. Po príchode z nevydarenej exotickej dovolenky, pobudol Gauguin istý čas u priateľa Schuffeneckera v Paríži. Keďže Theo van Gogh odkúpil niekoľko jeho obrazov, mal peniaze na to, aby sa mohol vrátiť znovu do Pont Aven. Kto vie prečo, mal toto mestečko tak v obľube. Možno mu učarovala pontavenská škola a jej učenci, pre ktorých znamenal autoritu, učiteľa, vodcu. To bol jeho liek na rany, zvlášť keď v tom roku „oslavoval“ 40tku a kríza stredného veku s ním výrazne zamávala. Chcel preraziť za každú cenu. Priniesol nové obrazy z Martiniku, skúšal nové formy, dokonca kopíroval nápady svojich kolegov a stále nič. Nedá sa povedať, že ostal úplne bez odozvy, no Gauguin bažil po fenomenálnom úspechu, ktorým vytrie všetkým a najmä svojej žene zrak. „Tej, ktorá nepoznala nič iné ako peniaze, tej ktorej nebol dosť dobrý, tej ktorá ho zavrhla a vďaka ktorej, deti nebudú poznať svojho otca…“ Objektívne – tej ktorú psychicky týral, bil, podvádzal a tá ktorá chcela zabezpečiť pre ich 5 detí slušný život. No také čosi sa patologickému narcisovivysvetľuje pomerne ťažko. Ten sa radšej tešil z priazne 20-tnikov, ktorí by preňho bez váhania skočili z okna. Mimochodom Laval, tiež jeden z nich, sa z malárie aj Martiniku dostal. Chvíľu sa síce na majstra aj po správnosti hneval, no… naozaj len chvíľu. Gauguin zaviedol pravidlo „Pas de femmes!“ (len žiadne ženy), čo sa týkalo samozrejme tvorby, nie návštev miestnych/nemiestnych prostitútok.
Vincent mal sen. Sen o štúdiu juhu. Túžil po tom, aby sa všetci impresionisti združili na jednom mieste, spolu by tvorili, inšpirovali sa, šetrili náklady a najlepšie uňho v Arles (juh Francúzska). Chystal pre nich žltý dom, no podmienkou bolo, že tomu všetkému bude veliť, kto iný ako Gauguin. Lenže Paulovi sa z Pont Aven nechcelo. Začal hrať s Vincentom a jeho bratom škaredú, podvodnú, dvojtvárnu hru. Vyhováral sa, aký je chorý, bez prostriedkov, deprimovaný a ako ho Vincent chápe a rozumie mu, a ako by strašne rád, za ním prišiel, ale… nedá sa. Vincent doslova uprosil brata, aby splnil každé Gauguinove želanie. On zatiaľ v Bretónsku so svojimi učenca tvoril, vymýšľal a provokoval. Obraz Jakub zápasiaci s anjelom ponúkli miestnemu kostolu, čo bolo otvorenou provokáciu, ktorú ale miestny duchovný prekukol a obraz neprijal. Faktom je, že Gauguin dovtedy nikdy nepoužil takú výraznú ohnivú červenú. Rovnako tak otázka zápasu dobra so zlom sa u neho objavuje prvýkrát prostredníctvom tejto maľby…

Zápas Jakuba s anjelom, 1888

Zápas Jakuba s anjelom, 1888

olej na plátne; National Gallery of Scotland, Edinburgh

   

Vincent nejedol, nespal, len aby bolo všetko pripravené. Gauguin naveľa naveľa stanovil svoj príchod do Arles na 20. októbra. Dorazil 23.ho. Vincent, so silami v koncoch, nevedel či sa má radovať či byť pobúrený, keď videl, v akej dobrej kondícii je jeho „ťažko chorý“ priateľ. Samozrejme zvíťazila možnosť A, veď konečne mohol dýchať s Gauguin spoločný vzduch. Paul sa ale nesprával ako vďačný hosť. Nič mu nebolo dosť dobré. Skritizoval, čo mohol, akoby si vôbec nevážil, koľko preňho Vincent urobil. No, veď si ani nevážil… Taký bol Gauguin. Sám vo svojich spomienkach opisoval, ako ho príšerne iritoval Vincentov všadeprítomný neporiadok a ako sa len vďaka nemu z Vincenta stal umelec… A on? Čím viac ho Paul urážal, ponižoval, tým viac sa snažil „majstrovi“ uhovieť. Pokúšal sa hľadať chybu v sebe. Aj keď povedzme si, nepatril k tým, čo nevedia povedať svoj názor. Nesúhlasil napr. s tým, že sa Gauguin nesprával ako ženatý muž. Miestny nevestinec navštevovali spolu, takže mu tento morálny prehrešok napokon toleroval. Bolo toho však podstatne viac. Nikdy neuviedol jednotlivé incidenty do detailu, vždy písal len v náznakoch, akoby ho nijakom prípade nechcel prezradiť. V liste bratovi Theovi uvádza: Naozaj neviem, čo by sa o Gauguinovi zistilo, keby sa dal v Paríži podrobne vyšetriť. Videl som ho robiť rôzne veci, ktoré by som si ja ani Ty nedovolil, pretože naše svedomie to vníma inak. Počul som od neho dva-tri krát hovoriť o horších veciach podobného rázu.“ Priateľovi Bernardovi: Bez najmenších pochýb tu máme dočinenia so svojráznou osobnosťou s inštinktmi divokého zvieraťa. U Gauguina sú krv a pohlavný pud silnejšie ako vyššie snahy.”
Áno, Gauguina krv fascinovala a sex? Sám prehlasoval: „Mám rád ženy tučné a nerestné!“ Často sa o ženách vyjadroval len ako o kusoch mäsa. Keď v októbri 1888 namaľoval Ženy v nemocničnej záhrade (skicu k litografii a olejomaľbu tiež známu ako Mistrál), pôsobil v Londýne istý Jack Rozparovač. Ten mal zhodou okolností práve v tomto období na svojom konte štyri z celkového počtu 5 obetí. Štvrtá, Catherine Eddowes bola zvlášťna tým, že u nej ako prvej vrah zohavil tvár, a to veľmi špecifickým spôsobom. Vykonal trojuholníkové rezy na lícach, odrezal špičku nosa, prerezal očné viečko…

 dp28187ac.jpg

http://www.metmuseum.org/toah/images/h2/h2_22.82.2-10

gauguinwomen72.jpg

 Paul Gauguin, Ženy v nemocničnej záhrade, Mistrál (1888)

http://www.the-athenaeum.org/art/detail.php?ID=2071 

Gauguin - kráľ symbolov. Čo robí tajomná tvár muža (autoportrét) v kríku? Prečo sleduje ženy svojím krvavým okom?? V roku 1888 a hlavne na jeho sklonku sa Gauguin intenzívne zaoberal smrťou. Predmetom jeho záujmu boli najmä vrahovia, napr. sa s Vincentom zúčastnili verejnej popravy muža, ktorý dobodal svoju obeť... Zaujímavé, že v nadchádzajúcom roku sa Gauguin sám štylizoval do úlohy odsúdenca. Morbídne fantázie zašli až tak ďaleko, že sám seba stvárňoval s odrezanou hlavou.

gauguin_jar.jpg

Paul Gauguin, džbán s vlastnou podobizňou, 1889

 https://www.studyblue.com/notes/note/n/canova-midterm-exam/deck/8169837

 

Prečo si Vincent odrezal ucho?
----------------------------------- 
Kráľ symbolov a veľký manipulátor, si ale nemohol dovoliť, len tak povedať Vincentovi, že odchádza. Riskoval by nepriazeň jeho brata, od ktorého bol finančne závislý. Chcel, musel Vincenta vyprovokovať, aby ho vyhodil sám. Znevažoval spôsob, akým maľuje, podkopával jeho teórie, navážal sa do vzorov, ktoré uznával... No, najsilnejším vzorom bol pre Vincenta on sám. Čo také, mu o sebe prezradil, že mu Vincent predhodil známy výstrižok „Vrah unikol!“
Gauguin chcel odísť. Už mu bolo jedno za akú cenu. Naopak Vincent ho za akúkoľvek cenu chcel v Arles udržať. Predhodil pred neho výstrižok, nepomohlo. Konflikt prerástol do incidentu, kedy Vincent po Gauguinovi hodil pohár s absintom. Nestačilo. Gauguin spokojný s výsledkom sa len dobre bavil. Vincent vzal britvu a rozbehol sa za ním. Keď sa Gauguin k nemu otočil, Vincentove odhodlanie spadlo na nulu. Rozbehol sa domov ako malé dieťa. Tam si pred zrkadlom odrezal časť ucha. Silne krvácal. Obviazal si ranu, chvíľu počkal, kým pozbiera sily a odrezaný kúsok zaniesol do nevestinca. Keď Rachel rozbalila balíček zamdlela. Vincent jej ho podával so slovami: „Uschovajte starostlivo tento predmet,“ no určite nečakala takýto obsah.
Gauguin sa vrátil až ráno, kedy bol už žltý dom plný ľudí. Policajnému komisárovi, ktorý sa skláňal nad polomŕtvym Vincentom pošepkal: „Keď sa na mňa bude pýtať, povedzte mu, že som odišiel do Paríža. Pohľad na mňa by mu mohol byť osudný...“*
*Gauguin (zbierka Pred a Po)